Blíži sa leto, kancelárie sú často prehriate, človek sa rád cíti „voľne”. Existuje teda riešenie, aby manažér nemusel zo seba dávať niečo tak prirodzené pre jeho náplň práce, čo jeho pozíciu tak hlboko definuje? Hovorieva sa, že oblek je kožou obchodníka. A prvotriedne ušité sako by sa ňou naozaj aj malo stať. Malo by prirásť k nositeľovi tak dokonale, že si nepýta vyzliecť. Práve naopak. Keďže ho takmer vôbec necítiť, stáva sa súčasťou nositeľa.

U nás v salóne sa táto myšlienka stala nevyhnutnou podmienkou. Snažíme sa tvoriť „kožu nositeľa“. Ručne vypracovaný odev má vlastnosť sa postupným nosením telu prispôsobiť.  Keď si ho nositeľ na konci dňa vyzlečie, bude vyzerať trošku inak – bude mať v sebe odtlačok jeho tela, ktorý sa po vyvesení na vešiak a nejakom čase oddychu opäť vráti do pôvodného stavu (približne 1 až 2 dni).

Pri priliehavejších strihoch je tento pocit ešte znásobený. Po prvom oblečení je cítiť ako obopína nositeľovo torzo. A potom začína nenápadne pracovať. Nositeľ sa v ňom cíti čoraz lepšie a azda to znie až priveľmi optimisticky, ale práve v tom spočíva čaro na objednávku ručne šitého odevu: po oblečení je to už len lepšie. Ako deň postupuje k večeru, oblek sa  postupne formuje tak, že nositeľ naň zabúda. Mnohokrát až do štádia, že ho nechce vyzliecť! Ale ani nemusí, môže v ňom pokojne aj spať. Dokonca to odporúčame, keďže medzi krajčírmi sa traduje, že práve spanie v obleku najzásadnejšie preverí jeho skutočný obsah. Keď v roku 1962, pred nakrúcaním prvého filmu o Jamesovi Bondovi, režisér Terence Young potreboval z dovtedy tak trochu neotesaného škótskeho mladíka menom Sean Connery urobiť džentlmena, odporučil mu, aby v oblekoch, ktoré mu do filmu na objednávku ušili na Saville Row spával. Údajne preto, aby sa do nich lepšie vžil. Zdá sa, že to bolo dobré odporúčanie, keďže James Bond Seana Conneryho je dodnes symbolom mužnej elegancie par excellence.

A filmy, tie staršie, najmä z obdobia počínajúc tridsiatymi a končiac sedemdesiatymi rokmi, núkajú množstvo ďalších dôkazov. Sledovanie filmov z tridsiatych či štyridsiatych rokov v nás dokonca môže vzbudiť dojem, že vtedy bola chladná doba  – muži v hrubých oblekoch, saká vždy oblečené a vonku na hlave klobúk. Ústredné kúrenie neexistovalo. Ale prakticky ani konfekčná výroba odevov. To, čo tam vidíme sú obleky šité na ručne na objednávku. Aj preto nositelia nemali potrebu ich vyzliekať. A aj preto – najmä preto - si Gary Cooper, Cary Grant, Oldřich Nový či František Krištof Veselý nikdy nezobliekajú hornú časť odevu. Sú to spravidla ich vlastné šaty, keďže medzivojnoví herci, vrátane tých najväčších hviezd, zvykli nakrúcať v odevoch, ktoré bežne nosievali aj mimo filmového plátna.

Bolo by zaujímavé vidieť dnešné herecké hviezdy účinkovať v odevoch, ktoré bežne nosievajú „v civile“.